S partnerom sa po narodení dcéry stále hádame. Najväčší problém vidím v tom, že nie je schopný sa postaviť k výchove našej dcéry. Som s ňou v podstate stále. On s ňou maximálne vyjde raz za mesiac kočíkom (ale musím mu ju so všetkým pripraviť) a keď dorazí domov, nechá ju na chodbe a odchádza. Nie je schopný robiť aj povinnosti. Nie je to len o malé, je to aj o tom, že je stále na telefóne, chodí si zabehať as kamarátmi na pivo, kedy chce. Bohužiaľ dnes bola scéna, že som išla prvýkrát na cvičenie ja (máme 14-mesačnú dcéru). Už na cvičenie správa „stále reve“. Keď som prišla domov, dcérka uplakaná a partner na mňa začal „tak takto nie, už nikdy!“

Potom výčitky, hádka. Ja som mu povedala, že je to tým, že s ním nie je zvyknutá a že by sa nad tým mal zamyslieť, že je to len ukážka toho, ako s ňou nevie byť. Vždy som tam ja a on len „diriguje“. Hneď prešiel na to, nech si nájdem niekoho iného, ​​nech sa odsťahujem… aj večný problém, všetko „rieši“ tým nech sa odsťahujem. Než som išla spať, spýtala som sa ho, či to myslel vážne, keď povedal, že to aj tak nikam nevedie a mali by sme to ukončiť. K ničomu sa nechce vyjadriť. Nepovie či to myslí vážne, alebo „len“ v afekte, či chce na vzťahu pracovať, alebo ho ukončiť.

Ja chcem vzťah zlepšiť, ale keď sa chcem s ním pobaviť čo mu vadí, povie mi „keď sa zlepšíš, bude to v pohode“. Som už unavená, je schopný sa hádať kvôli prkotinám a to, že chcem ísť na cvičenie alebo ísť za rodičmi cez víkend, berie ako môj naschvál jemu.
Asi sme vyčerpaní obaja. Navrhovala som párovú terapiu, reakciou bol výsmech. Nemám ani kam odísť, aby sme si dali pauzu. Som vyčerpaná a neviem ako ďalej… Hlavne ma naštvalo, že sa mi vysmial cez tú terapiu, keď som to s ním nejako chcela riešiť, aby sa náš vzťah riešil. Čím ďalej viac začínam pochybovať o tom, že vôbec nejakú zmenu chce a že sa napríklad zmení, to asi vôbec nehrozí bohužiaľ…